Keď sa kedysi po revolúcii otvorili hranice, nebol hádam nikto, kto by nezatúžil pozrieť sa za ne. Nie je sa čomu čudovať. Každý mal plné zuby tej šede, ktorá panovala v našich krajinách a farebnosť zahraničia bola niečím ako nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Prevládala vtedy preprava osob autobusmi, bez ohľadu na to, ako ďaleko sa išlo. K najbližším susedom? Prečo nie. K moru? Samozrejme. Dnes už dosť nemysliteľné, vtedy realita.
Ale každý sme iní, na tom je postavený svet a tým je aj krajší. Poznáte aj vy ľudí, ktorí sa na jednom mieste narodili, vyrástli, oženili alebo vydali sa a nakoniec tam aj zomreli? Nemyslím si, že neboli nikdy zvedaví, čo je za hranicami. Skôr sa mi zdá, že im tá cesta obvykle nestála za to. Doma mali všetko, čo potrebovali a preto nepociťovali potrebu niečo na tom meniť.
Na svete je mnoho dvojíc, ktoré vyrástli na tom istom mieste alebo dokonca v tom istom panelákovom dome. Toľko sa míňali, až sa nakoniec našli a už im nič nechýba. Niektorí dokonca začali na tom mieste aj podnikať, takže môžu do práce doslova v papučiach a pracujú tak dlho, ako im to vyhovuje. Veď sa nemajú kam ponáhľať, majú všetko na dosah. Človek by sa skoro aj bál opýtať, kde trávia dovolenky, však? Samozrejme, že nie príliš ďaleko.
Myslíte si, že to musí byť pekná nuda? Že nemajú príliš široké obzory? Nemusí to tak nutne byť. Vnútorný život totiž nepozná hranice a keď má človek skutočný zmysel života a je ukotvený na jednom mieste, nemusí mu to ani trochu vadiť. Že vám by to vadilo? To je v poriadku, preto zrejme žijete inak. Na druhej strane netreba takými ľuďmi pohŕdať, pretože veľmi ľahko môžu mať oveľa širší rozhľad a zaujímavejšie názory ako ten, ktorý navštívil väčšinu krajín sveta.
